Všetky malé deti majú svoje chvíle. Chvíle, ktoré sa nám dospelým, rodičom môžu zdať byť banálne. Všetci sme však boli batoľatá, či predškoláci, nie? Spomínate si na to obdobie? Či už je to záchvat hnevu nad nesprávne učesaným copom vo vlasoch vašej dcéry alebo váš syn nalieha na umývanie pohára na pitie iba prevarenou vodou…Vždy majú na to dôvod, prečo to tak “riešia”. Dôležité je, aby ste sa upokojili vy. Vedzte, že tieto chvíle emočného otrasu sú nielen normálne a prijateľné, ale aj mnohokrát nevyhnutné, aj keď to nie je ľahké zvládnuť. V týchto časoch je dôležité, aby ste vy, ako rodičia amy, ako učitelia držali priestor pre deti, aby v prípade, ak pocítia frustráciu, hnev alebo smútok, sme tu boli pre nich a nechali im dostatočne veľký priestor na sebavyjadrenie. Nižšie uvádzame niekoľko užitočných krokov na efektívne udržanie priestoru pre našich najmenších v čase emočného otrasu.

1) Upokojte sa a ak je to možné, prestaňte robiť to, čo robíte, aby ste boli so svojim dieťaťom. Ak vaše dieťa kričí, pretože plače nad niečím, čo je pre neho evidentne dôležité, je tiež dôležité, aby ste ho uznali a rešpektovali jeho pocity. Dieťa cíti vaše emócie, a ak sú pokojné a úprimné, dieťa bude mať oveľa rýchlejšiu reguláciu svojich emócií. Vyhnite sa emocionálnej reakcii, pretože to prinesie viac frustrácie do situácie.
2) Vypočujte si svoje dieťa, avšak to neznamená, že máte zmeniť svoj názor, či meniť pravidlá alebo dieťaťu dovoliť hocičo nevhodné, len aby bolo ticho, nekričalo a upokojilo sa. Môžete mu ponúknuť svoje ucho, otvorené srdce, potvrdiť jeho emóciu a zároveň udržať situáciu pod kontrolou. To je to najviac, čo môžete pre svoje dieťa urobiť. Môžete povedať niečo také: „Chápem, že sa veľmi hneváš, že túto hračku si nemôžeš vziať so sebou do vane, ale táto hračka tam nepatrí. Pokojne sa s ňou hraj potom, keď sa dokúpeš. Ak by som ti dovolila si ju vziať o sebou, zničil by si ju a uýž by si sa s ňou nemohol hrať. Vezmem ti ju teraz na chvíľu. Ak potrebuješ plakať, som tu pre teba, je to v poriadku. A keď budeš pripravený, pôjdeme do vane.”
3) Model bezpodmienečnej lásky a tolerancie. Nesúďte svoje dieťa a nebráňte mu; jednoducho mu dovoľte cítiť jeho emócie. Áno, niekedy môže byť hlúpe, že vaše dieťa plače po najmenších detailoch, ale nezabudnite, že sa aktívne učí, ako regulovať na svoje emócie zakaždým, keď má takúto fázu. Ak sa neustále stretáva s rovnakou pokojnou reakciou a uvedomí si, že má povolenie vyjadriť sa a byť vypočutý bez toho, aby sa rozpadol svet, naučil sa vám veriť a vo vašom priestore sa bude cítiť bezpečne.
4) Ponúknite fyzickú alebo verbálnu náklonnosť. Dieťa sa niekedy bude chcieť maznať alebo bude chcieť objať pokojného a milujúceho rodiča. Áno, aj tak málo stačí na to, aby ukončil svoj hnev. Niekedy bude dieťa chcieť zostať osamelé a to je aj jeho voľba. Nebráňte tomu.

Myslite na to, že každý deň, keď sa dieťa prebudí do prostredia a rutiny, na ktorú sa môže spoľahnúť, práve to  mu pomáha pri získaní jeho zmyslu pre identitu, miesta vo svete a pokoja v jeho mysli.