V dnešnom svete sa môžeme stretnúť s rôznymi názormi na výchovu, no jedno majú spoločné. Ich cieľom je vychovať slušné, sebavedomé dieťa, ktoré sa v spoločnosti dokáže uplatniť. Aj keď so slovom disciplína sa stretávame najmä v jej negatívnom význame – ako je dodržiavanie príkazov, predpisov až bezvýhradná poslušnosť, vo výchove ju chápeme ako súbor rôznych usmernení, ktoré rodičom pomáhajú v tom, aby dieťa priviedli na cestu slušného správania.

Rodičia sa snažia doma pre deti vytvoriť také prostredie a podmienky, aby na svoje detstvo spomínali ako na šťastné a radostné. Bohužiaľ, dnešní rodičia zabúdajú na to, že k životu detí patria aj negatívne emócie, usmerňovanie, či vedenie. Pozitívom je, že dnes sa už menej stretávame s požívaním bitky ako výchovnej metódy, no rozmohlo sa niečo iné – rodičia často používajú verbálne tresty ako napr. nadávky, vyhrážky, ponižovanie dieťaťa alebo odopierajú dieťaťu prejavy svojej lásky, na dieťa sa hnevajú, kričia, prikážu mu odísť do svojej izby a mohli by sme pokračovať…

Ako vychovať slušné, sebavedomé dieťa,  naučiť dieťa disciplíne a nepoužívať pri tom nevhodné tresty?

Hranice. To je (podľa nás) jedno zo základných pravidiel vo výchove. Určiť dieťaťu hranice. Pretože hranice dieťa chránia, usmerňujú ho, dodávajú mu pocit bezpečia a istoty. Poskytujú dieťaťu „návod“, čo sa smie a čo nie. Prehľadné hranice a pravidlá umožňujú dieťaťu orientovať sa vo svete, predvídať následky svojho správania, čím sa dieťa následne učí niesť zodpovednosť za svoje správanie, zvyšuje sa jeho samostatnosť a sebadôvera.

Ak dieťa nemá hranice, v kontakte s dospelými je to často práve ono, ktoré udáva čo, ako a kedy sa bude diať. A vie na tom tvrdohlavo trvať. Tu kdesi je začiatok nekonečných sťažností rodičov na tému „moje dieťa neposlúcha“.

 Ako nastaviť tieto hranice?

Tak, aby vyhovovali režimu dňa rodiny, aby pomohli k príjemnému spolužitiu v kruhu rodiny, zároveň však tak, aby neobmedzovali dieťa v jeho vývine a rozvoji. Musia byť postavené na zásadách, ktoré uznáva celá rodina a sú vytvorené po vzájomnej dohode.  Ak sa hranice porušia, treba čo najrýchlejšie konať a uplatniť pokarhanie. Dobré skutky je potrebné rozumne odmeňovať.  Na to netreba zabúdať, že súčasťou hraníc je aj pochvala.

Hranice musia byť pevné, pre dieťa pochopiteľné a predvídateľné, musia zohľadňovať vek aj vývinovú úroveň dieťaťa. Určité rozhodnutia musia urobiť rodičia namiesto detí a nemôžu ich nechať vybrať si, no čím je dieťa staršie, tým viac ho môžu zapájať do rozhodovania a stále väčšie množstvo rozhodnutí prenášať na jeho plecia. Malé deti rýchlo zabúdajú, pravidlá im často treba pripomínať a opakovať, väčšie už vedia, čo sa od nich požaduje a vedia zhodnotiť, či je ich správanie vhodné alebo nie. 

Pri porušení pravidiel sa opýtajte dieťaťa, či vie aké pravidlo porušilo. Ak je to potrebné, pripomeňte mu ho. Spýtajte sa ho, či vie, aký trest bude nasledovať a zároveň mu dajte možnosť, že sa môže rozhodnúť, či chce pokračovať a dostať trest alebo sa rozhodne pravidlo rešpektovať. Napr. Janko rozhadzuje hračky okolo seba. Matka sa  ho spýta: „Janko, vieš na čom sme sa dohodli?“ Ak chlapec odpovie, matka sa pýta ďalej. „Vieš, čo bude teraz nasledovať?“ Dieťa tým dostáva šancu rozpamätať sa na následky takéhoto správania v minulosti. Keď Janko odpovie, matka pokračuje: „Skutočne chceš, aby som ti hračky zobrala?“ Janko dostal na výber, ak sa rozhodne v rozhadzovaní hračiek nepokračovať, matka ho pochváli. Ak však s rozhadzovaním hračiek neprestane, matka mu hračky bez ďalšieho vyjednávania zoberie. 

U dvoj až  trojročných detí môžeme pri porušení pravidiel využiť aj tzv. prestávku. Je to vhodná metóda pri záchvatoch hnevu. Dieťa krátky čas strávi v tichu, napr.  na to určenej stoličke. U trojročného dieťaťa by to mali byť tri minúty, u štvorročného štyri. Rodič musí byť pre dieťa oporou, sám musí dokázať zachovať pokoj a chvíľu počkať, kým sa dieťa upokojí. Ak sa dieťa zo stoličky pokúša odísť, opakovane ho odprevaďte na stoličku späť a dôsledne, no láskavo trvajte na tom, že dieťa tam bude, kým neuplynie potrebný čas. Ak výbuch hnevu nastane na verejnosti, je vhodné dieťa odviesť niekam na pokojnejšie miesto, kde je menej ľudí a stráviť s ním krátky čas v tichu tam. 

Odobranie hračky môže byť vhodnou stratégiou napr. pri naťahovaní sa detí o jednu hračku. Nikdy sa však dieťaťu nevyhrážajte, že mu hračku vyhodíte alebo že ju dáte niekomu inému. Odobratie najmä obľúbenej hračky by nemalo byť príliš dlhé, malo by závisieť aj od závažnosti porušenia pravidla. Dieťaťu dopredu oznámte, kedy mu hračku vrátite.

Deťom predškolského veku vysvetľujte prečo je ich správanie nevhodné a ktoré správanie vhodné je. Deti musia pochopiť následky svojho správania, napr. potrebujú vedieť, prečo ste im zobrali hračku. Takto sa učia rozlišovať, ktoré správanie je dobré a ktoré nie. Ak deti niekomu ublížia a rodičia im vysvetlia, že mu tým spôsobujú bolesť, učia ich empatii, rozvíja sa ich svedomie. Učia sa chápať dôvody a následky dodržiavania pravidiel.

Niekoľko pravidiel pri používaní hraníc vo výchove:

– Dávajte dieťaťu jasné a zrozumiteľné inštrukcie. Čím je dieťa mladšie, tým viac musíte konkretizovať, čo od neho chcete. Namiesto: „Ty ešte nie si hotový?“, mu povedzte: „Prosím ťa, obleč si už tie pančuchy.“.

– Pokyny dieťaťu dávajte pokojným a miernym hlasom, zohnite sa na úroveň jeho očí, nadviažte s ním očný kontakt, jemne sa ho dotknite. Krik a fyzické zabránenie dieťaťu v činnosti používajte len v kritických situáciách ohrozujúcich zdravie dieťaťa. 

 – Ak dieťa nereaguje, opakujte stále tú istú požiadavku ako „pokazená gramofónová platňa“.

 – Nenechajte sa zatiahnuť do diskusie o pravidlách, keď vyžadujete ich splnenie. Diskusie sú vhodné pri spoločnom stolovaní, večernom ukladaní k spánku alebo v momentoch, keď sa dieťaťu intenzívne venujete. 

– Pri vyžadovaní rešpektovania pravidiel buďte dôslední, no zároveň nezabudnite byť láskaví. Po potrestaní dieťaťa rýchlo na trest zabudnite, netrestajte ho ďalej svojim hnevom. Naďalej dieťaťu prejavujte svoju priazeň a ak je to potrebné, napr. dieťa je unavené alebo choré, nad dodržaním pravidla „prižmúrte oči“ a tentokrát ho nevyžadujte.  

Zdroje, ktorými sme si pomohli pri písaní tohto blogu:

KAST-ZAHN, A.: Ako naučiť deti pravidlá. 

ROGGE, J.-U.: Děti potřebují hranice. 

ROGGE, J.-U. : Rodiče určují hranice.