Reč je jednou zo schopností, ktorá odlišuje ľudí od iných živočíchov. Je jedným zo základov medziľudskej komunikácie a faktorom ovplyvňujúcim individuálny i sociálny rast človeka. Samotný vývin reči začína už v prenatálnom období a pokračuje celý život, no najväčšie zmeny sa dejú v prvých troch rokoch života dieťaťa.

Prípravné (predverbálne) štádiá – obdobie dojčaťa – obdobie pragmatizácie reči

V tomto období, ktoré prebieha zhruba v 1. roku života, prechádza dieťa štádiami, ktoré ešte nemožno klasifikovať ako štádia vývinu skutočnej reči. Zjednodušene možno povedať, že tu ide predovšetkým o osvojovanie si zručností, návykov, dozrievanie funkcií, na báze ktorých sa neskôr vybuduje skutočná reč dieťaťa (Lechta, 1990).

a) Predrečové hlasové prejavy

Myslí sa tým najmä krik a plač, ktoré sú označené ako vrodené vzorce správania, a taktiež výskot a hrkútanie (asi v troch mesiacoch), kde ide o reflexnú činnosť vyžadujúcu si fixáciu pomocou spätnej väzby od okolia. V raných štádiách vývinu reči tak dieťa počúva a usiluje sa napodobňovať zvuky. Od narodenia reaguje na vysoké tóny ľudského hlasu. Pozoruje a chce napodobňovať artikuláciu a mimiku. Dieťa vníma dvojstrannú komunikáciu a chce konverzovať zvukmi, gestami a vyplazovaním jazyka.  Počas prvých niekoľkých týždňov je dôležité, aby dieťa cvičilo jazyk. Musí sa naučiť mechanizmus reči, a to cez ovládanie pohybu jazyka, perí a podnebia. Cmúľanie, lízanie, púšťanie bublín sú užitočné cvičenia (Stoppardová, 1992).

Okolo 6.mesiaca sa objavuje džavot – tzv. detský žargón. Zhruba 28-týždňové dieťa je už schopné spájať samohlásky a spoluhlásky do slabík a jasne ich vyslovovať, napr. „ba“, „da“, „ka“, čo možno označiť ako prípravu na rozvoj reči. Začína sa hrať s jazykom i perami a vydáva zvuky, aby na seba upozornilo. Dôležitá je sluchová spätná väzba, ktorá poskytuje korekciu. Reč dieťaťa v tomto období sa môže zdať nezmyselnou, ale jej význam spočíva v rozširovaní repertoáru zvukov a plní dôležitú komunikačnú funkciu. (Stoppardová, 1992).

b) porozumenie slovám (8. – 10. mesiac)

Ide o tzv receptívnu reč – dieťa rozumie omnoho viac ako hovorí. Vždy sa objavuje pasívny spôsob zvládnutia určitých schopností, t.z. pochopenie podstaty a až tak sa začína ich aktívne užívanie. Obsah slov je náhodný a určovaný tým, čo dieťa subjektívne upúta. Dieťa skôr reaguje na intonáciu ako na význam. Deti rozumejú niektorým jednoduchým slovným výrazom, ide napr. o slovíčko nie, nesmieš, daj alebo vlastné meno. Význam slov je spojený nielen s ich zvukovou podobou, ale aj s pochopením kontextu situácie a správania dospelých (Wágnerová, 2000).

c) tvorenie slov – okolo 12. mesiaca

Zmysluplné používanie slov jedno až dvojslabičných, nesklonných, viacvýznamových, vyjadrujúcich potreby, afektívne stavy (citoslovcia) a priania, teda používanie takých, ktoré majú zreteľnú komunikačnú funkciu. Dôležité je, že množstvo slov, ktoré dieťa používa na konci prvého roku, nemôžeme považovať za kritérium hodnotenia psychickej úrovne dieťaťa. Ešte dlho týmto kritériom zostane prejav vlastnej bezprostrednej aktivity a prostredníctvom nej nadobudnuté zážitky a skúsenosti. Ku koncu prvého roka života tak deti začínajú používať prvé slová, ktoré majú nejaký význam, hoci schopnosť reči sa objavuje už skôr.  (Wágnerová, 2000).

Vlastný vývin reči – obdobie batoľaťa

a) Fáza jednoslovnej situačnej vety (1až 1,5 roka) – obdobie sémantizácie

Lechta (1990) uvádza, že prvým skutočne verbálnym prejavom dieťaťa sú tzv. jednoslovné vety. Deti túto úroveň dosahujú okolo 1.roku života i skôr. Ak dieťa v tomto období povie slovo „mama“, ide vlastne o jednoslovnú vetu s komplexným významom.  Keďže „slovom-vetami“ dieťa vyjadruje predovšetkým svoje city, priania, žiadosti, nazýva sa toto štádium aj obdobím emocionálne – vôľovým. Vývin je však natoľko plynulý, že používanie prvých slov vôbec neznamená automatický zánik džavotania, ktoré ešte pomerne dlho pretrváva. Medzi 1. a 2. rokom sa dieťa postupne stáva pohyblivejším, rozumie oveľa viac, ako je schopné vyjadriť. Keď má dieťa 15 mesiacov, používa zmes jeho vlastných nezrozumiteľných slov a skutočných slov. Keď má 18 mesiacov pozná význam asi desiatich slov. Reč dieťaťa sa stáva postupne zložitejšou a kultivovanejšou. Postupne slovník obsahuje 30 slov a dieťa sa začína pýtať jednoduchými otázkami „Kde je?“ a odpovedá jedným alebo dvoma slovami. Do slovníka si pridáva privlastňovacie zámená („moje“) a negatíva („nemôžem“). Vo vývine reči dieťa prechádza neskôr v období okolo 3,5 roka aj druhým vekom otázok „prečo?“ príp. „kedy?“ (Lechta,1990). Wágnerová (2000) uvádza, že sa v tomto období veľmi rýchlo rozvíja sémantická zložka reči, t.j. slovník dieťaťa.

b) Viacslovné neohybné (agramatické) vety (1,5 až 2 roky)

Podľa Wágnerovej (2000) sú prvé rečové prejavy agramatické. Agramatické prejavy pomocou izolovaných slov trvajú zhruba do 1,5 – 2. roku, neskôr začína používať dvojslovné vety, akési primárne vety a okolo 2,5 – 3. roku už obvykle tvorí aj viacslovné vety. Dieťa používa viac slov, ale bez správneho slovosledu, prvé slovo býva nositeľom hlavnej informácie, druhé býva upresňujúce (papá tam). Syntaktická zložka reči sa vyvíja dosť pomaly.

c) Gramatické obdobie medzi 2. až 3. rokom

Kondáš (uvádzame podľa Lechtu, 1990) píše, že medzi 2. a 3.rokom je dieťa v štádiu rozvoja komunikačnej reči. Pomocou reči sa učí dosahovať drobné ciele. Deti začínajú používať gramatické pravidlá pri vyjadrovaní, objavujú sa prvé vety s rešpektovaním slovosledu. Stoppardová (1992) uvádza, že dvojročné až trojročné dieťa ovláda 200 až 300 slov. Vie prednášať dlhé monológy, zaujíma sa o nové slová. Zlepšuje sa plynulosť reči. Niektoré hlásky môže dieťa zle vyslovovať a v slovách používať nesprávne hlásky. Už rozumie zámenám „ja, mne, ty“ a správne ich aj používa. Taktiež začína rozumieť minulosti, prítomnosti a budúcnosti a používa následne slová, ktoré vyjadrujú čas. Dieťa preferuje rozprávanie s deťmi rovnakého veku pred dospelými, preto by malo čo najviac prichádzať do styku s deťmi. Je to jeden z dôvodov, prečo sú škôlky dôležité. V tomto veku prestáva byť reč egocentrickou a stáva sa viac spoločenskou.

Predškolský vek

a) štádium logických pojmov okolo 3. roku života

Slová, doteraz úzko späté s konkrétnymi javmi, sa postupne, pomocou abstrahovania stávajú všeobecnými pojmami. Je pochopiteľné, že učenie sa takýmto náročným myšlienkovým operáciám neprebieha bez ťažkostí, ba je jednou z príčin tzv. vývinových ťažkostí v reči (opakovanie hlások, slabík, zarážky v reči a pod.), ktoré sú práve v období okolo tretieho roku života pomerne časté.  Troj až štvorročné dieťa už ovláda jazyk, hovorí plynulejšie. Forma vyjadrovania predbieha úroveň myslenia, prevláda myslenie v obrazoch. Dieťa môže formálne hovoriť ako dospelé, ale bez porozumenia, čiže sa hrá so slovami. Je dôležité, aby pri chybách dieťa bolo nenápadne opravené, je potrebné opakovať zle vyslovené slovo správne. Je potrebné umožniť dieťaťu kladenie otázok, hľadanie možností a riešenia, vyjadriť mu porozumenie, účasť, vypočuť si ho (Stoppardová, 1992).

b) obdobie intelektualizácie reči začínajúce okolo 4. roku,

Pretrváva až do dospelosti. Počas tohto procesu prebieha spresňovanie obsahu slov a gramatických foriem, skvalitňuje sa celkový rečový prejav a neustále rastie slovná zásoba (Lechta, 1990). Výslovnosť u detí je však otázkou praxe. Lechta (1990) uvádza, že vývin výslovnosti sa riadi pravidlom najmenšej námahy. Dieťa najprv vytvára tie hlásky, ktoré si vyžadujú najmenšiu námahu a až v neskoršom veku aj artikulačne náročnejšie hlásky. Podľa toho pravidla tvorí dieťa najprv samohlásky, potom perné spoluhlásky a postupne sa dostáva až k hláskam hrdelným. Pri tomto vývine dochádza k niektorým zákonitostiam:

  • dieťa zamieňa niektoré hlásky za iné, ktoré vie ľahšie vysloviť (napr. Brno – Bino),
  • vynecháva hlásky, ktoré mu spôsobujú ťažkosti (napr. čevivý – červivý),
  • niektoré hlásky zamieňa, pričom súčasne vynecháva iné (napr. atúsi – rakúsky),
  • často zamieňa jednu hlásku už vyslovenou hláskou – obyčajne v jednoslabičných slovách (napr. tat – tak),
  • niektoré slabiky sa dieťaťu mimoriadne páčia, a preto ich vyslovuje viackrát (napr. asasa – abeceda),
  • niekedy sa vyskytujú osobitné, úplne náhodné napodobeniny (napr. hatitti – jahody).

Lechta (1992) uvádza, že dieťa pri komunikácii so svojím prostredím jednoznačne preferuje obsahovú stránku reči pred zvukovou.  Ak prostredie dieťaťa najmä v predškolskom veku od neho nežiada presnú artikuláciu, ak dokonca napodobňuje túto milú, ale nesprávnu výslovnosť alebo mu neposkytne správny rečový vzor, táto tendencia dieťaťa k podceneniu artikulácie sa ešte viac podporí, vývin výslovnosti sa predĺži, nesprávna výslovnosť sa zafixuje a stáva sa chybnou výslovnosťou. Možno spomenúť aj pôsobenie ďalších činiteľov, ktoré však majú všeobecnejší vplyv než iba na artikuláciu – napr. úroveň intelektu, napodobňovacia schopnosť, kvalita rečovej a psychickej stimulácie zo strany prostredia. Do 5. roku v rámci normy môže pretrvávať fyziologická hatlavosť – nejasná výslovnosť. Pri problémoch s rečou po 5. roku veku dieťaťa je však nutné navštíviť logopéda.

Čo robiť, aby sme pomohli správnemu rečovému vývinu dieťatka?

  1. Základom je komunikácia s dieťatkom. Komunikácia s dieťatkom má obsahovať všetky aspekty bežnej reči.
  2. Byť o úroveň vyššie, ako dieťatko. Ak dieťatko ešte nehovorí, hovoriť s ním jednoslovne. Ak hovorí jednoslovne, používať dvojslovné spojenia. Ak hovorí dvojslovnými vetami, vety pomaly rozvíjať na trojslovné, štvorslovné.
  3. Hovoriť o tom, čo dieťatko zaujalo, alebo upriamiť najprv jeho pozornosť na to, o čom chceme hovoriť.
  4. Hovoriť prirodzene, nešušľať, prehnane neafektovať.
  5. Obmedziť pasívne pozeranie rozprávok. Čítané, videné, počuté rozprávky spoločne reprodukovať.
  6. Prezerať si s deťmi knižky, hrať sa spoločenské, aj rolové hry…
  7. Aktívne počúvať. Ak dieťatko hovorí, venovať mu plnú pozornosť a adekvátne reagovať.